Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


23. 1. 2012

Obýva Európu, Áziu, severnú Afriku a Sever­nú Ameriku. Z 35 geografických rás palearktickej oblasti žije u nás líška hrdzavá európska(Vulpes vulpes crucigera), rozšírená vo veľkej časti Európy. Líška je náš najbežnejší mäsožravec. Vyskytuje sa prakticky vo všetkých typoch biotopov, kde nájde vhodnú potravu. Podmienkou je len miesto, kde si môže nájsť úkryt. V posledných rokoch sa objavujú správy o výskyte líšok na smetiskách a vo veľkých mestách, kde sa živia odpadkami. Líška je samotársky a túlavý živočích, pospolito žije iba matka s mláďatami alebo niekoľko súrodencov. Pária sa v januári - februári, pričom zvádzajú samce o samice boje. Najmä vtedy, no aj inokedy, sa ozývajú štekaním. liska.jpegTento prevažne nočný lovec značkuje teritórium veľkosti asi 100 ha chlpmi a výkalmi. Hrani­ce svojho teritória si samec značkuje močom, trus necháva na nápadných miestach. Samica si takto značkuje okolie brloha. Výlučkami análnych žliaz, najmä osobitnej pachovej žľazy umiestnenej nad koreňom chvosta, líšky vábia partnerov. Spária sa spravidla v brlohu a potom nasleduje tzv. zviazanie partnerov (ako pri psoch). Po 50 až 60-dňovej gravidite sa líške v apríli narodí 4-6, niekedy aj viac slepých líšťat, ktorým sa oči otvoria asi po 2 týždňoch. Cicajú 7-8 týždňov. Keď trocha odrastú, rady sa slnia a hrajú pred brlohom, kam im matka nosí vopred natrávenú mäsitú potravu, ktorú im vyvrhuje zo žalúdka, neskôr usmrtenú korisť, potom živú, a napokon ich priúča lovu. Koncom leta sa líšťatá osamostatňujú a rodina sa rozpadáva. Pohlavne dospievajú ako desaťmesačné. Samec zostáva pri samici aj počas výchovy mláďat a pomáha zaobstarávať potravu. Koncom jesene sa však rodina rozpadá. Pohlavnú dospelosť dosahujú v 10 mesiaci veku. Potravu s obľubou loví v poľných kultúrach. Jej potrava je rôznorodá: zdochliny, drobné zemné cicavce, vtáky a ich vajcia, obojživelníky, hmyz, slimáky a lesné plody. Líška je jedným z hlavných prenášačov besnoty (nie každý jedinec!) a podľa overených prípadov v posledných desaťročiach aj mimoriadne nebez­pečnej alveolárnej echinokokózy, vyvolávanej ma­lým parazitom z triedy pásomníc. Pri sťahovaní koží z ulovených líšok nechránených rukami sa človek môže nakaziť i nebezpečnou leptospirózou; aj prvky vyvolávajúce toxoplazmózu sa môžu preniesť na. človeka. Na druhej strane reguluje početnosť tzv. škodlivých hlodavcov a vykonáva sanitárnu funkciu v ekosystéme.

Líšky obývajú hlavne zemné nory. Podzemné nory prednostne vyhlbujú na slnečných svahoch. Líščí brloh máva rozvetvenú sústavu chodieb s niekoľkými východmi. Hniezdnu komoru si líška vystiela srsťou, ktorú si vytrháva najmä z brucha. Jej brloh, najmä zjari, zďaleka poznať podľa kopy vyhrabanej zeminy. Otvor podzemnej nory je s priemerom väčším ako 20 cm zvyčajne s čerstvo vyhrabanou zeminou pred vchodom; obývaný brloh môže byť v 5-6 m hĺbke; z nory cítiť typický líščí zápach; brloh najčastejšie v ľahšej pôde na južných slnečných stráňach; na jar je vyhrabaná zemina vejárovito rozmetaná (pred vchodom menej zeminy); nora môže mať aj viac východov na rôzne strany, najčastejšie ak zaujala brloh po jazvecovi; pri vchode vidieť šľapaje, trus a zvyšky koristi. Neraz ho obývajú spolu, na veľkú nevôľu úzkostlivo čistotného domáceho pána. Ak si brloh vyhrabala sama, je jednoduchší, má len jeden otvor s priemerom okolo 25 cm a má dve komory - jedna je ležiskom (často vystlaná aj textíliami) a druhá zásobárňou potravy, staršie systémy nor majú niekoľko širších vchodových otvorov a úzke ventilačné komíny. Nezriedka možno nájsť dieru do líščieho brloha v starom stohu, aj uprostred lánov polí alebo v melioračných kanáloch, ktorými sa nenápadne pohybuje po krajine a ľahšie sa dostáva ku koristi.

 

 

Líška je samotársky a túlavý živočích, loví hlavne za súmraku a v noci, v zimnom období a počas starostlivosti o mláďatá aj cez deň. Lovný revír je 2,5-15 km2 veľký. V období rozmnožovania si vyhrabáva hlboké nory alebo používa brlohy jazvecov. Za tmy navštevujú líšky mnohé osídlené oblasti. Videli ich už ako navštevujú kontajnery a žerú zo psích misiek. Vdaka bystrým zmyslom a povestnej inteligencii ši­kovne unikajú prenasledovaniu. Líška je bystré zviera, má veľmi dobre vyvinutý sluch i čuch.

Základné sfarbenie líšky obyčajnej je hrdzavo-červené so striebristým nádychom, no vyskytujú sa bledšie i tmavšie varianty. Tmavšie varianty sa nazývajú uhliarky. Líška sa vyznačuje úzkym nosom, podlhovastými zrenicami a pomerne níz­kymi končatinami. Výška v pleci je maximálne 35 cm. Huňatý chvost presahuje polovicu dĺžky tela. Líška dosahuje priemernú hmotnosť 5-9 kg, no mimoriadne vyvinuté jedince (napr. vo Švéd­sku) až 12-13 kg. Európske líšky majú typickú hrdzavú srsť. Prsty na predných a zadných končatinách sú tmav­šie. Papuľa je špicatá, hlava široká a to spolu s trojuholníkovými ušami dodáva líščej tvári typický vzhľad. Dlhý a huňatý chvost má tma­vo alebo svetlo sfarbenú špičku.

Na vzhľad si ju ťažko možno zmýliť s ne­jakým iným európskym cicavcom. Je v týchto končinách jediným predstaviteľom skupiny. Je však pomerne variabilná; okrem "normálnych" jedincov existuje niekoľko farebných variant; najčastejšie je líška žlto-hrdzavá so striebristým nádychom a sivou podsadou; spodok tela a koniec chvosta má belavé; z ostatných variant sa dosť často vyskytujú jedince s čiernym zafarbením hrude a nôh, ktoré poľovníci volajú "uhliarky"; okrem toho sa môžu vyskytnúť jedince extrémne žlté, belavé, alebo celé tmavé, z ktorých sa vyšľachtili farmové plemená tzv. striebornej a platinovej líšky; mláďatá do ôsmich mesiacov bývajú sivasté; v zimnej srsti sa na líščej kožušine najviac cení striebristý nádych a husté osrstenie huňatého chvosta. Severoame­rický poddruh má žltkastý nádych srsti.

Hmotnosť 5-10 kg, Dĺžka tela 58-77 cm, Výška tela 35-40 cm, Dĺžka chvostu 30-48 cm, Dĺžka chodidla (zadná končatina) 13-17 cm, Výška ušnice 8-9,5 cm.; samica má 3 páry mliečnych bradaviek.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.